ROZHOVOR S JÁNOM MARTONOM
Ján Marton
1979, Pôsobi vo Svite
Marton nie je slovenský Charles Bukowski z pod Tatier, Marton je zrkadlo. Nás všetkých. Koľko je v človeku pekného, toľko je v ňom aj škaredého. A z Martona prýšti túžba chytať sa práve koreňov. Špinavých od hliny, polozhnitých, zapáchajúcich ale ŽIVÝCH! Kto neprijme Martonové slová, nie je čistý, je iba vychovaný. A to je kurva rozdiel!
UVEREJNENÁ TVORBA NA INTERNETE:
ROZHOVOR:
Marton musí písať, inak by mu jeho myšlienky rozstrelili hlavu
- Kedy si napísal svoju prvú báseň?
Báseň? Neviem či by sa to dalo nazvať básňou. Bolo to niekedy v roku 1998. Bolo to niečo o motýľovi, ktorý mal krátku púť. Zmokli mu krídla a viac nevzlietol :-). Všetky svoje pokusy mám odložené, a som presvedčený, že keby neboli oni – tie na ktorých sa teraz len usmejem, dnes by som vôbec nepísal tak, ako píšem. Je prirodzené, že človek ako taký sa vyvíja, formuje prostredím a inými vplyvmi. To isté je to aj s básňami, ktoré dozrievajú, hoc niekedy to môže chytiť spätnú väzbu a z motýľov sa stávajú kukly, a zo slnečníc len semiačka tápajúce v blatistej hline.
- Čo ťa motivuje k písaniu?
K písaniu nepotrebujem motiváciu ako takú. Bol by v tom čert aby som ju potreboval. Ak nie čert, určite nejaký plán, alebo konšpiračná teória. Píšem preto, lebo to zo mňa akosi takto ide. Jedna kolegynka – poetka, z blogu to vystihla náramne, tak ako by som to nevystihol ani ja sám: Marton musí písať, inak by mu jeho myšlienky rozstrelili hlavu. Áno, píšem presne preto. Som členom Spišského literárneho klubu a pred debutom som sa zúčastňoval celoslovenských súťaží v písaní poézii. Mám aj niekoľko ocenení, ale ani toto nebola pre mňa motivácia. Myslím že motivácia k písaniu je ako slovné spojenie dosť nešťastné. Necítim nejaké vnútorné pnutie a potrebu byť motivovaný, či už kvalitnou kritikou, alebo potľapkaním po pleci, aj keď pochopiteľne a prirodzene, dobrá kritika ma teší a posúva ďalej. No nie je to to najdôležitejšie na mojich básňach.
- Čo ťa inšpiruje?
Inšpirujú ma detaily. Všetky možné detaily, od gest cez dotyky až po ticho, ktoré je niekedy viac ako všemožný rev. Mám rád ľudí, rád o nich píšem. Na obal môjho debutu som napísal, že všetky moje básne sú o láske. Nechcem byť patetický, ale áno. Píšem najmä o láske ako takej, o čistom cite dvoch ľudí, bez rozdielu veku, pohlavia a sexuálnej orientácie. Inšpirácie je na našej Zemi toľko, že niekedy stačí mať aj zavreté oči a načúvať. Trebárs aj v tichu niekedy nad ránom. Vtedy sa mi tvorí najlepšie. Mnohí hovoria, že básnik musí trpieť aby dobre písal. Ja budem oponovať. Keď som v štádiu rozkladu, nenapíšem ani slovo. Mám dosť starostí so sebou, nie to ešte aby som sa naťahoval s nejakou básňou. Som rád, a ďakujem Bohu, že môžem s hlbokou pokorou v srdci kráčať k svojmu vytúženému cieľu, postupne si všímať, čo možno iní prehliadajú a neskôr nad ránom o tom písať všetky tie moje básne.
- Sú tvoje básne skutočne prežité?
Mnohí by si to priali. Želali, alebo aspoň dúfajú, že som niektoré básne prežil. To len preto, aby sa mohli potom prežehnávať, krútiť hlavami a ľutovať mojich rodičov ako to so mnou vlastne za mlada zaobchádzali, že sa zo mňa vykľula taká lúza. Teraz trošku vážnejšie. Som slušne vychovaný jedinec, mám v sebe už spomínanú pokoru a toleranciu k ľuďom akejkoľvek pleti, viery, či sexuálnej orientácie. Ľudia však cítia potrebu dať autora do súvisu s jeho textom, čo v mnohých prípadoch nie je ani zďaleka tak. Aj v mnohých reakciách na moje básne, sa ľudia pýtajú: „To fakt si to robil na záchode s tou prostitútkou? Preboha!!!“, „Ozaj si pľul na koberec v reštaurácii a hulákal?“ Nepotrebujem sa obhajovať, preto som už dávno prestal reagovať na rôzne kritické výlevy jedincov, skrývajúcich sa za rôzne nicky a prezývky. Internetové reakcie na ich kritiku, mi totiž zbytočne odoberajú energiu. A vôbec, veľmi dlho som sa zmieroval s tým že internet a poézia môžu raz skončiť v posteli a plodiť celkom zdravé dietky. Áno, som zo starej školy, ale povedzme si to rovno, internet je tu a ja sa s tým postupne zmierujem a pomocou neho tak podstrkávam na virtuálnu obhajobu, svoje pokusy o poéziu. Ale k otázke. Nie moje básne nie sú dokonalo prežité. Pochopiteľne, je tam niečo z môjho života, niečo čo sa okolo mňa mihlo, možno niečo čo sa o mňa obtrelo, ale určite sú tam aj veci, ktoré boli tak hlboké že ostali vo mne dodnes. Povedzme si to tak, je to kombinácia prežitého s videným. Presne tu narážam na detaily, o ktorých som hovoril v predošlej otázke. Asi takto je to o živote a mojich básňach. Jednoducho sa ma týkajú, s tým už nenarobím nič.
- Berieš písanie ako terapiu?
Z časti určite. Aspoň ten čas, ktorý zo mňa tryská prvopočiatočná myšlienka. Vtedy si to náramne užívam a áno, beriem to ako spomínanú terapiu. Potom sa na moju báseň usmejem, a ako človek ráno, umyjem ju, učešem, nahodím do gala a pustím medzi ľudí. Je to celkom pekná hra. Jednoducho to mám rád.