HANA LASICOVÁ
V tábore autoriek píšucich pre vydavateľstvo Evitapress sme tento rok na jeseň s radosťou privítali Hanu Lasicovú.
Hanka napísala svoju prvú knihu Sedím si v Manchestri na kameni a je mi...? pred piatimi rokmi, tá najnovšia Pravdivý príbeh lži vyšla 20. septembra 2010 pod značkou Evitapress. Hanka je rodáčka z Bratislavy, študovala však aj na Ekonomickej univerzite vo Viedni, aj na Sorbonne v Paríži. V hlavnom meste Francúzska po ukončení štúdia vyše roka pracovala v oblasti personalistiky. Je veľká milovníčka literatúry, knihy číta nielen v slovenčine a češtine, ale aj v angličtine, nemčine a vo francúzštine.
Nie náhodou vo svojom profesionálnom životopise uvádza, že „nikdy v živote neklamala a voči svojim rodičom, priateľom a zamestnávateľom chovala vždy tie najvrúcnejšie city“. Názov jej knižky Pravdivý príbeh lži by totiž mohol vzbudiť podozrenie, že všetko je inak :-).
O čom tvoja kniha so zvláštnym názvom naozaj je?
V abstraktných pojmoch sa dá povedať, že je o tom, ako chceme žiť svoje životy. Je o pravde, lži, vášni a obsesii. Sú v nej dvaja hlavní hrdinovia – jedným je mladá žena, ktorá sa prisťahuje do Paríža, aby tu žila svoj vysnívaný život, a tým druhým je mesto Paríž vo svojej melancholickej, vášnivej a všadeprítomnej úlohe.
Prečo si dej umiestnila práve do Paríža?
V Paríži som študovala aj pracovala, strávila som v ňom tri roky. Vlastne som si ho nevybrala ja pre tento príbeh, on bol v Paríži zasadený už predtým, ja som ho len dala na papier.
Takže je to tvoj príbeh?
Nemôže to byť môj príbeh :-). V knižke sa dejú veci, ktoré so životom, aký prežívam ja, majú len málo spoločného. Vlastne je v nej všetko posunuté o hranicu vyššie. Ale možno je to niečo, čo by som aj chcela zažiť, ak by som sa na to odhodlala a mala potrebnú odvahu a vášeň.
Je teda knižka vlastne veselá alebo smutná?
Myslím si, že aj mnohé vážne veci sa dajú povedať humornou formou, a práve o to som sa snažila. Je to postoj, ktorý by som rada dosiahla aj v bežnom živote – aby som sa dokázala zasmiať aj na veciach, ktoré sú seriózne, a podať ich humorným štýlom.
Zrejme je to dedičné, veď podobným spôsobom uvažuje aj tvoj otec.
Možno je to postoj, ktorý je našej rodine vlastný. Aj keď nemusí prameniť priamo z môjho otca, no už od našej babinky, či starého otca z maminej strany. Bude to zrejme niečo, s čím som vyrastala, a možno sa to naozaj dedí. Dúfam, že áno, lebo je to veľmi pekný postoj, a dúfam tiež, že ho budem vedieť naplno prežiť. Niekedy som síce možno až príliš vážna, ale stojí za to sa o humorný postoj aspoň posnažiť.
Radili ti rodičia pri písaní knihy?
Napísala som ju vlastným štýlom, no konzultovala som s mamou a otcom to, čo chystám. V mnohých veciach mi poradili, ale skôr sa to týkalo celkovej koncepcie.
Ak si vyberáš, ktorú knihu si prečítaš, čomu dávaš prednosť?
Mám rada knihy, ktoré sú vo svojej hĺbke o niečom vážnom či melancholickom, ale sú podané humorným alebo až veselým štýlom. To sú tie príbehy, pri ktorých sa dokážete smiať cez slzy. Preto rada čítam Čechovove poviedky či poviedky britského autora, ktorý sa volá Saki, z nemeckých autorov mám rada Hermanna Hesseho, jeho knihu Stepný vlk som čítala veľakrát, rovnako ako Klaunove zápisky od Heinricha Bölla. Nadšená som bola, keď som si znova prečítala Salingerovu knižku Franny and Zooey, zhltla som ju za jediný deň.
Vyzerá to tak, že kade chodíš, tade čítaš.
Je to tak, naozaj čítam všade – doma, v posteli, v kuchyni aj kúpeľni, a v nej na rôznych zariadeniach. V obývačke, ale aj cestou do práce či z práce, v Paríži som vždy čítala v metre. Čítam knihy na ulici, aj keď stojím v rade a kupujem si rožky, na nábreží Dunaja alebo si sadnem do kaviarne a aj tam si otvorím knižku. Naozaj čítam všade.